Empatia a súcit sú podobné a v dnešnej dobe často používané slová. Aký je medzi nimi rozdiel?
Empatia je väčšinou zdôrazňovaná ako schopnosť, ktorá je prospešná je medziľudské vzťahy. Vedieť sa vcítiť do pocitov druhej osoby. Ale je možné byť príliš empatický? Môže nám prílišné preciťovanie pocitov druhej osoby, napríklad bolesti alebo smútku, aj škodiť?
Empatickí ľudia dokážu takmer doslova prežiť bolesť druhej osoby. Vďaka „zrkadliacim neurónom“ empatia často vzniká automaticky, keď vidíme druhú osobu trpieť. Napríklad, keby ste videli, ako si privriem prst do dverí, mnohí by ste doslova cítili moju bolesť. Funguje to aj keď niekto plače, je smutný, niečo zlé sa mu stalo.
Treba podotknúť, že empatia vzniká aj pri pozitívnych pocitoch, napríklad keď niekoho vidíme radosť, šťastie, odzrkadlí sa to aj na našom prežívaní. V tomto článku sa ale chcem venovať empatii pri ťažkých situáciách, ktorá sa v poslednej dobe ako reakcia na súčasnú situáciu u mnohých z nás vystupňovala.
Empatia často vzniká už iba pri predstave utrpenia druhého človeka, začneme ho cítiť sami. Následkom našej predstavivosti začneme napríklad prežívať utrpenie ľudí v krajinách, ktoré sú v súčasnosti veľmi zasiahnuté koronavírusom. Alebo pri predstave ekonomických dopadov súčasnej situácie na iných ľudí, začneme sami cítiť stres.
Môže nám prílišná empatia škodiť?
Krátka odpoveď je áno.
V zásade je potrebné rozlišovať medzi kognitívnou a emočnou empatiou, tu sa budeme venovať tej emočnej. Ako dokázali mnohé štúdie, prílišná empatia často vedie k vyhoreniu, čo vidíme najmä v pomáhajúcich profesiách (napr. lekári, zdravotné sestry, sociálni pracovníci, atď.)
Keď sme konfrontovaní s utrpením a sme príliš empatickí, vedie to k stresu bez toho, aby sme mali emočné alebo kognitívne zdroje vysporiadať sa s ním. Rozvíjanie empatie tak môže viesť nielen k silnejšiemu prežívaniu bolestivých a s stresujúcich skúseností iných, ale taktiež zvýšiť prežívanie negatívnych pocitov ako odpoveď na bežné situácie v živote ľudí.
Podľa, profesora psychológie z Yale University Paula Blooma dokonca na základe viacerých výskumov vieme potvrdiť, že empatia, aj keď je dobre mienená môže zhoršiť medziľudské vzťahy. Ak sme vyčerpaní a blízko vyhorenia, správame sa k iným horšie, sme plní predsudkov a negatívni. Jednoducho povedané, keď sme vystresovaní kvôli utrpeniu iných, nemáme zdroje, aby sme im pomohli.
Čo s tým vieme robiť? Odpoveďou by mohol byť súcit
Zatiaľ čo empatia je zameraná vnútorne, súcit (z angl. compassion) obsahuje aj aktívnu zložku zameranú navonok na pomoc druhej osobe.
Kým obidve majú spoločný základ, vnímanie pocitov druhej osoby, súcit ide ďalej – cítime, čo cíti druhá osoba, sme s tým, čo cítime bez toho aby sme sa tým identifikovali a urobíme nejaký aktívny čin.
V čom sa líši empatia a súcit?
Neurovedci Tania Singer, Olga Klimecti a kol. robili výskum porovnávajúci empatiu a súcit. Skúmali dve rozdielne skupiny ľudí, z ktorých jedna bola trénovaná v empatii a druhá v súcite. Táto štúdia odhalila fascinujúce rozdiely medzi reakciou mozgu na tréning empatie a súcitu. Pri empatii boli aktivované časti mozgu spájané s emóciami a seba-uvedomením. Pri súcite boli aktivované časti mozgu zodpovedné za emócie, uvedomovanie, registrovanie bolesti, ale súčasne aj časti zodpovedné za učenie sa, rozhodovanie a odmenu.
Kým skupina ľudí trénovaná v empatii sa cítila nepohodlne a nepríjemne, skupina ľudí trénovaná v súcite zažívala pozitivitu, boli k iným láskavejší a ochotní pomôcť iným.
Výskum prišiel k záverom, že empatia nielen spôsobila silnejšie prežívanie bolestivých a stresujúcich skúseností iných, ale zvýšila aj prežívanie negatívnych emócii v každodennom živote. Tréning súcitu mal naopak opačné účinky, ktoré boli zaznamenané aj keď boli jeho účastníci vystavení rovnako stresujúcim podnetom ako druhá skupina ľudí.
Súcit ako odpoveď na stresujúce situácie je odlišný od iných stratégií regulácie emócií, ako sú potlačenie alebo prehodnotenie a vyvoláva aktívne zníženie negatívnych účinkov emócií. Okrem toho posilňuje pozitívne účinky.
Ako to funguje?
Pri aktívnom súcite sa neignorujeme prítomnosť utrpenia ani sa nesnažíme zmeniť pohľad na nepríjemnú realitu. Uznáme negatívne skúsenosti iných a to, ako ich vnímame my. Nápomocné môže byť aj uvedomenie, že každý človek zažíva utrpenie.
Dôležité je neidentifikovať sa s emóciou, teda emóciu prežívame a uznávame jej prítomnosť v plnej sile, ale zároveň sme od nej oddelení. Prax mindfulness nám v tomto vie veľmi pomôcť.
Ďalším krokom je urobenie nejakého aktívneho činu na pomoc druhému, veľmi účinné je už len prianie dobra druhej osobe.
Na záver
Tento článok rozhodne nechce nikoho nabádať k neprežívaniu pocitov druhej osoby. Empatia je veľmi prospešná a je vstupnou bránou k súcitu. Má však aj svoje tienisté stránky. Pri prílišnej empatii je užitočné urobiť ďalšie kroky: uvedomiť si, čo cítime, neidentifikovať sa s tým a urobiť niečo, čo môže tomu druhému pomôcť. Často to býva už len prianie.
Otázka teda neznie, či empatia alebo súcit, ale ako sa posunúť od empatie ďalej k súcitu.
Zdroje:
academic.oup.com/scan/article/9/6/873/1669505
www.psychologytoday.com/us/blog/the-clarity/201703/compassion-is-better-empathy
chopra.com/articles/whats-the-difference-between-empathy-sympathy-and-compassion
blog.mindvalley.com/compassion-vs-empathy/
greatergood.berkeley.edu/article/item/can_compassion_training_help_physicians_avoid_burnout
www.betterup.com/en-us/blog/compassion-vs-empathy
bigthink.com/ideafeed/compassion-is-an-action-not-an-emotion