Poznáte stav „zaseknutia“ alebo „uviaznutia“? Keď veci zrazu prestanú ísť, cítite sa uviaznutí – napríklad v zamestnaní, ktoré vás nenapĺňa, vo vzťahu, ktorý momentálne nefunguje, alebo ochoriete? Jednoducho ste uviazli. V niektorej oblasti svojho života alebo v nejakom svojom vzorci.
Tento stav je často v našej spoločnosti podceňovaný, až znevažovaný. Väčšinou chceme, aby rýchlo skončil. Keď príde, chceme to vyriešiť. Dostať sa z neho von. Existuje množstvo návodov a odporúčaní ako to spraviť. Ako sa dostať stavu, keď veci hladko, (a často aj rýchlo) plynú, dejú sa. Keď sa nám darí, máme skvelú prácu, zaujímavé projekty, vzťah, ktorý nás stále niekam posúva. Keď prekypujeme zdravím a vitalitou, všetko ide akoby samo od seba.
Nedávno ma zastavila choroba. Najprv vyzerala banálne, ale potom sa naťahovala, komplikovala a pribúdali ďalšie a ďalšie vyšetrenia. Reakcie okolia boli rôzne. Občas súcitné a často v tomto duchu: „Už si chorá naozaj dlho.“ „Niečo asi v tvojom živote nefunguje, keď si takto chorá“, „To už je čudné, že si stále chorá.“ „Mala by si nájsť skutočnú príčinu.“ „Ešte stále nie si v poriadku?“
Prekvapilo ma to. Dlhé roky predtým som nebola chorá, za čo som úprimne vďačná. Prečo sa očakáva, že budeme stále zdraví? Po celý život? Že nikdy nepríde choroba? A prečo predpokladáme, že ak príde, je to naša vina alebo že máme v moci zmeniť to?
V dnešnej spoločnosti je na nás kladených veľa nárokov – na to, čo všetko máme dosiahnuť, a aby nás to popri tom ešte aj bavilo, ako máme vychovať deti, akí máme byť k blízkym, čo máme robiť pre naše okolie… A ešte popri tom všetkom by sme mali byť aj zdraví – to znamená dobre sa starať o svoje telo a vnútornú pohodu. Ako by bolo zločinom ochorieť. Alebo mať horšie obdobie v práci či vo vzťahu. Je to vlastne opak súcitného prístupu, ktorý sa snažím učiť v kurzoch.
Čo keby sme si občas dovolili byť chorí? Bez deadlinu, za akú dlhú dobu by sme mali byť v poriadku a nárokov na to, ako rýchlo by sa malo telo uzdraviť?
Čo keby sme občas pripustili, že sme v niečom zaseknutí, bez toho aby sme chceli tento stav čo najrýchlejšie ukončiť? A boli k sebe láskaví? Dovolili si byť s vecami, ktoré nefungujú podľa našich predstáv alebo predstáv iných? A dovolili to aj ľuďom okolo nás, napríklad našim deťom, keď sa im nedarí, tak ako by sme očakávali?
Opakom stavu „stuck“ je stav „flow“ – keď veci idú, daria sa. Sme zdraví, vitálni, športujeme. Robíme zaujímavé projekty ktoré nám dodávajú energiu. Máme vzťahy prekypujúce radosťou a obohatením. Budujeme, produkujeme veci pre našu spoločnosť, sme v súlade s naším okolím.
Je to skutočne tak príjemný stav? Často áno, a ak sme práve v ňom, mali by sme si to užiť. Tento stav má však aj zopár rizík. Napríklad, ak je nevedomý, môžeme sa v ňom vyčerpať (o tejto téme by sa dal napísať separátny článok) alebo ak je preceňovaný, začneme na ňom lipnúť, čo nás odvádza od prítomnej reality.
Zákonite občas príde aj stav „stuck“. Nie je možné byť po celý život vo flow.
V stave „stuck“ máme možnosť zastaviť sa. Prehodnotiť veci. Spomaliť. Niečo významné sa naučiť. Byť vďační za drobnosti. Tento stav je z môjho pohľadu vzácny. Obdobia, keď sa zasekneme, nás vždy niekam posúvajú a v konečnom dôsledku majú veľký význam. Sú súčasťou každého procesu. Regulujú smer a silu nášho pohybu.
Možno nemusíme chcieť ísť zo zaseknutia hneď von, všetko vyriešiť a dostať sa späť do stavu energie alebo flow. Občas je veľmi fajn byť „stuck“. Dovoliť si to. Zastaviť sa. Počúvať svoje telo. Rešpektovať, že život sa neriadi podľa našich plánov alebo očakávaní. A že našťastie je múdrejší ako my.
Ak keď sa to stane, keď si to skutočne dovolíme, opustíme naše strachy alebo vnútorné vzorce, ktoré nám niečo hovoria… stane sa malý zázrak. Stavy „stuck“ a „flow“ sa začnú prelínať. Zistíme, že je to vlastne jeden a ten istý stav. Volá sa život.
Lebo tak ako noc strieda deň, alebo zimy striedajú letá, nerobenie je takisto dôležité ako robenie, zastavenie sa je takisto dôležité ako pohyb. A nám stačí byť v súlade s tým všetkým.