Pred niekoľkými rokmi som začala pravidelne meditovať. Rýchlo som objavila, ako veľmi mi to prospieva – mojej psychickej podobe, prežívaniu emócií a pri zvládaní vypätých situácií.
Nie vždy sa však na meditáciu nájde čas, najmä nie pri dvoch malých deťoch. Napriek tomu som sa stále snažila držať svojej rutiny, aspoň 20 minút denne.
Je meditácia tá jediná cesta?
V ten jesenný týždeň som mala plán dokončiť pracovné úlohy, keďže deadliny sa už blížili. Tiež som chcela Ísť cvičiť, teda po niekoľkotýždňovej pauze sa konečne vráť k joge a samozrejme, meditovať.
Ale.. v pondelok ráno som sa zobudila a obidve deti kašlali. Čo teraz?
Obvyklá panika, keď choroba naruší všetky plány. Zavolať do školy a škôlky. Zrušiť meetingy, ktoré sa dajú zrušiť a zháňať opatrovanie na meetingy, ktoré sa nedajú zrušiť. Poldeň strávený v čakárni u doktora a zháňaním liekov. A predo mnou týždeň bez vyhliadky na dokončenie práce, či času pre seba.
Večer som si unavená spomenula na slová, ktoré som nedávno počula: “Keď nestíhaš meditovať, buď iba s deťmi.” A rozhodla som sa. Nebudem myslieť na to, čo všetko nestíham v práci. Alebo na to, ako si zariadiť čas na meditáciu, ktorý sa aj tak nájde len veľmi ťažko.
Budem len s deťmi.
Bez toho, aby mysľou bola alebo chcela byť niekde inde.
Bez toho, aby som ľutovala, čo všetko mi uniká.
Budem s nimi úplne.
Ten týždeň sme si užili. Objavovala som, ako naše deti uvažujú, čo všetko už dokážu, čo som si predtým v bežnom zhone ani neuvedomila. Hrali sme, sa, varili si a… na konci týždňa som sa cítila ako po dobrej dovolenke. Bola som kľudná a mohla som sa s novou energiou vrhnúť na prácu a návrat k mojej meditačno-relaxačnej rutine.
Podarí sa mi to aj nabudúce? Neviem, veci sú vždy inak.
Pocítila som však, že na ukotvenie sa v prítomnosti nie sú vždy nutné meditácie. Stačí robiť to, čo robíme vedome. Bez toho, aby sme mysľou boli alebo chceli byť niekde inde. Bez výčitiek svedomia prijať veci také, aké sú.
Prítomný okamih nám poskytuje nekonečné možnosti. Stále. Aj teraz.