Prichádzali sme autom do Prahy. Šli sme tam na víkend, ukázať deťom Prahu a navštíviť kamarátov.
Keď sme prechádzali okolo kancelárskeho komplexu pri diaľnici, dostala som čudný pocit. Akési napätie, zvláštny pocit v žalúdku ako predzvesť problémov, konfliktov, ktoré musím riešiť a náročných očakávaní.
Uvedomila som si, že už nie. Už tam nepracujem. Už tam nechodím. Pred pár mesiacmi som takmer po 16 rokoch som odišla z veľkej korporácie a už nemusím riešiť veci v Prahe, ani inde.
Prečo mám stále tie pocity? Som voľná, slobodná. Ale necítim sa tak. Cítim, ako by som tam stále patrila, bola súčasťou toho kolosu, so všetkým dobrým aj zlým, čo k tomu prináleží.
Dokedy sa budem takto cítiť? Možno ešte roky?
Príbeh tigra Mohiniho
Spomenula som si na príbeh, ktorý som nedávno čítala. Mohini bol veľký biely tiger, ktorý žil v zoo vo Washingtone v 60.rokoch minulého storočia. Prezident Eisenhower a americký ľud ho dostali do daru.
V ZOO pripravili projekt na zväčšenie Mohiniho výbehu, tiger bol ich významnou atrakciou. Výbeh mal simulovať Mohiniho prirodzené prostredie tak veľmi, ako sa len dalo. Mal mať veľkú plochu lesa s kopcami a rybníkom. Pre Mohiniho to malo byť ihrisko, aby sa mohol vybehať a vyjadriť svoju prirodzenosť ako jeden z najúžasnejších a najmocnejších tvorov prírody.
Kým sa staval nový výbeh, bol Mohini držaný v klietke 12 x 12 stôp so železnými tyčami a cementovou podlahou. Mohini neustále chodil v tejto klietke, zatiaľ, čo budovali jeho nový domov.
Konečne výbeh dokončili a prišiel veľký deň vypustenia Mohiniho. Zhromaždil sa nadšený dav, ktorý chcel byť svedkom tejto očakávanej udalosti.
Na prekvapenie všetkých, namiesto toho, aby sa Mohini radoval z nového rozľahlého výbehu, zamieril priamo k obvodovej stene na okraji výbehu.
Pri múre sa Mohini začal pohybovať v imaginárnej klietke, presne tak, ako pri čakaní na vybudovanie výbehu. Mohini zostal v tomto malom kúte pri stene zvyšok svojho života, nedbajúc na slobodu a možnosti, ktoré mal.
Obmedzenia vytvorené vnímaním sveta
Uvedomila som si, že som ako Mohini. Mám slobodu, konečne. Môžem si ju užívať a robiť, čokoľvek, čo chcem. A ja mám stále pocity, akoby som pracovala vo veľkej korporácii.
Veľakrát sme obmedzení naším vnímaním sveta daným predošlými skúsenosťami. Nevidíme nekonečné možnosti, ktoré máme. Niektoré obmedzenia sa týkajú našich pocitov, niektoré preferencií, myšlienok, alebo automatického spôsobu nášho fungovania.
Mindfulness nám často pomôže uvedomiť si obmedzenia v našej hlave a my potom máme možnosť ísť „out of the box“. Keď už obmedzenia jasne vidíme, vidíme aj možnosť vystúpiť z nich. Alebo v nich zostať. Máme slobodu. Aj keď sme silne podmienení, nemusíme byť ako Mohini.